Prečo mám dobrý život, ale nechce sa mi ho žiť?

0:00Keď sa nad tým zamyslíš, tak máš kde bývať. Máš ľudí, ktorých máš rád. Máš rodinnú prácu, zarábaš viac peňazí, než si zarábal v minulosti. Občas máš aj na to, aby si niekde vycestoval. Máš čo jesť. A objektívne, keď sa niekto zvonku pozrie na tvoj život, pravdepodobne by si povedal, že vlastne ani nemáš na čo nadávať. A no aj napriek tomu existujú rana, kedy sa ti proste nechce vrátiť [hudba] do toho znova do toho istého kolečka, do toho istého života. A nie z dôvodu, že by bol zlý, ale proste je to zasa ďalší deň, zasa ďalší týždeň, ďalší zoznam vecí, ktoré treba vybaviť, dokončiť odpísať odviesť upratať nakúpiť odmakať [hudba] odcvičiť, odtrénovať, vyriešiť. No a potom príde víkend a ty si na chvíľku oddýchneš, aby si mohol v pondelok znova celé to kolečko roztočiť znova. Občas je

0:44teda na mieste otázka, že keď mám vlastne takto dobrý život, prečo sa mi ho vlastne niekedy strašne, ale strašne nechce žiť. A pred touto otázkou pravidelne stojím [hudba] aj ja a ale myslím, že poznám čas odpovede. Nemyslím si, že ty nevyhnutne potrebuješ dať výpoveď alebo že potrebuješ opustiť rodinu, predať dom alebo ja neviem odísť na bal alebo nájsť nejaké svoje posvätné poslanie alebo konečne zistiť, čo je s tebou zlé. Možno vôbec nepotrebuješ iný život. Možno potrebuješ prestať celý svoj život používať na to, aby si sa dostal do ďalšej časti života. Pretože skús si všimnúť, koľko z toho, čo dnes robíš, robíš ho len kvôli tomu, čo príde potom. Pracujeme, aby sme zarobili. Cvičíme preto, aby sme boli zdravšie alebo silnejší alebo aby sme lepšie

1:28vyzerali. Jeme preto, aby sme boli zdraví. Vzdelávame sa preto, aby sme boli múdrejší a efektívnejší pre celý pracovný trh. Investujeme na to, aby sme mali v budúcnosti peniaze. Budujeme firmy s dúfaním, že jedného dňa budú fungovať aj bez nás. Meditujeme preto, aby sme boli pokojnejší alebo aby sme lepšie zvládali všetok shit nášho života. a chodíme spať na čas, aby sme zajtra pre ďalší pracovný deň boli o čosi viac oddýchnutí. A čo je najhoršie, že dokonca aj keď oddychujeme, často oddychujeme len preto, aby sme potom znova mohli fungovať [hudba] v tomto istom kolečku, kde stále hádžeme tú mrkvičku, ktorú naháňame kdesi pred nás do toho ďalšieho momentu. No je veľmi dôležité pochopiť, že nič na tomto nie je zlé. Práve naopak, pretože schopnosť odložiť naše okamžité uspokojenie, urobiť dnes niečo, vďaka čomu sa budeš

2:13mať zajtra lepšie, niečo, čo prinesie výsledok až zajtra alebo o rok alebo dokonca [hudba] aj o 10 rokov je jedna z najdôležitejších ľudských schopností, ktorá nás oddeľuje od celej zvieracej [hudba] ríše. Bez tejto našej schopnosti pozerať do budúcnosti by sme dnes pravdepodobne nemali domy tečúcu vodu, nemali by sme medicínu, nemali by sme knihy, nemali by sme šancu takto so spolu komunikovať, nemali by sme veľa z toho, čo máme dnes. Problematickým sa však stáva, keď takto sa začne správať komplet celý tvoj život, keď už úplne všetko, čo robíš teraz, robíš len kvôli tomu, že čo má prísť potom, čo má z toho získať, aký výsledok to dá. Pretože táto logika nám postupne vliezla a presliakla všetky veci. Dokonca aj tie veci, ktoré kedysi nemuseli mať vôbec žiaden hlbší zmysel alebo výsledok. Chodíme na

2:57prechádzky, aby sme mali 10 000 krokov. Chodíme do Saavny, aby sa nám zlepšila regenerácia. >> [hudba] >> Čítame knihy, aby sme sa rozvíjali a boli viac pripravení pre pracovný trh. Spíme a snažíme sa spať kvalitne a tvrdo len preto, aby sme si ráno mohli skontrolovať, akým spánkovým skore alebo recovery skore nás odmenia naše hodinky za to, [hudba] že som spal. Ideme na dovolenku, aby sme si oddýchli, aby sme sa mohli vrátiť produktívnejšie. Hráme sa s vlastnými deťmi a niekde vzadu v hlave nám neustále šrotuje premýšľanie nad tým, čo dnes ešte musím dokončiť. A čo je najhoršie, je, že dokonca aj svoj vlastný voľný čas sme dokázali premeniť na nástroj a postupne vznikne veľmi zvláštny spôsob existencie, ktorý pre nás úplne nový. Bez toho, aby sme si to všimli, sa prítomnosť stala akousi pomyselnou čakárňou na budúcnosť.

3:40Neustálou, nikdy nekončiacou čakárňou na budúcnosť. Teraz robím toto, aby som potom získal tamto. A keď dokončím tamto, konečne budem môcť robiť niečo ďalšie. Keď konečne zarobím toto, tak potom to príde. Keď konečne schudnem, tak potom to príde. Keď konečne vyrastú moje deti, tak potom to príde. Keď splatím hypotéku alebo keď dokončí tento projekt, tak potom to príde. A keď bude potom pokojnejšie obdobie po tom všetkom, tak potom to príde. A problém je, že toto potom má jednu veľmi nepríjemnú vlastnosť, pretože keď konečne príde, veľmi ľahko sa z neho stane ďalšie teraz, ktoré zase použijeme ako výrobu na ďalšieho potom. No možno práve preto môže človek dostať presne ten život, ktorý kedysi chcel. No aj

4:23napriek tomu v ňom cítiť zvláštny odpor. Máš život, po ktorom si sníval, keď si bol malé dieťa, ale cítiš momentálne teraz ten odpor, lebo vnímaš, že je tu nejaké [hudba] teraz, z ktorého očakávaš nejaké potom. Jednoducho si predstav človeka, ktorý pred 10 rokmi sníval o tom, že bude mať vlastný dom. Má ho. Chcel partnerku, ktorá ho bude milovať. Má ju. Chcel deti. Má ich. Chcel budovať vlastnú firmu, dobré auto, peniaze, telo, ktoré ak tak funguje [hudba] a veľkú časť z toho nakoniec naozaj dostal. A teraz, keď to už všetko má, tak potrebuje dovolenku od života, ktorú si kedysi želal. To je fascinujúce. Ale čo je na tom dôležité pochopiť, je, že človek možno vôbec neznáša obsah svojho života. Možno neznáša spôsob, akým sa do tohto

5:08života dostal. Spôsob, akým sa ho naučil prežívať. Mám pre teba jednu otázku, pri ktorej by som bol naozaj rád, keby si sa na chvíľku zastavil a zamyslel [hudba] sa nad ňu. Keby si zo svojho dnešného dňa nemusel dostať absolútne nič, čo z toho, čo dnes robíš, by si aj tak robiť chcel? [hudba] Nie preto, že je to zdravé, nie preto, že ti to zarobí peniaze, nie preto, že tým buduješ vzťah, že tým niečo rozvíjaš, regeneruješ, alebo že je to nejakým spôsobom dobré pre tvoju budúcnosť. Len čo by si chcel robiť preto, že to chceš robiť? Túto otázku, keď sa opýtam hocikoho, tak 90% ľudí nevie. A toto je podľa mňa jedna z vecí, v ktorých sú deti fascinujúce, [hudba] pretože daj malému decku palicu a ona

5:52dokáže 40 minút behať po lese alebo po dvore len s palicou. Tá palica je chvíľu meč, potom puška, potom sa s ňou trošku poudiera, poplače a potom z toho urobí čarovnú paličku. Potom s ňou možno búchať do stromu, potom ju hodí do vody a potom sa krvopotne snaží dostať sa k [hudba] nej naspäť. A keď sa ho opýtaš, že prečo to robí, čo tým dosahuje, tak nemá na to odpoveď. Nie je na to žiadna logická odpoveď. Nezlepšuje si PO2 max. Nebuduje si žiadnu osobnú značku. Netrénuje kreativitu, aby bolo v dospelosti úspešnejšie alebo autentickejšie. Proste to robí, pretože v tej danej chvíli to samotné robenie tej veci je dostatočným dôvodom na to, aby robil. A presne tento druh činnosti, ktorý vlastne nie je ani

6:35druhom činnosti, ale druhom prístupu k činnosti, to je to, čomu hovoríme autotelická činnosť. To je presne to, o čom dookola rozprávam. Autotelická [hudba] činnosť. Toto slovo pochádza z gréckeho autos, teda sám a telos, teda cieľ, činnosť, ktorej cieľ je obsahutý v činnosti samotnej. Inými slovami, nerobím toto, aby som získal tamto. Robím toto, pretože chcem robiť toto. A keď som sa nad tým začal zamýšľať, uvedomil som si, že my ľudia s týmto prístupom robíme úplne, že minimum vecí alebo vôbec žiadne veci. Jednoducho sme sa to odnaučili, pretože sme stále všetko zoptimalizovali preto, aby sme robili veci, aby sme získali výsledok potom. Jednoducho sme sa stali neuveriteľne dobrými v jednej veci, v účelovosti. V tom, že všetko musí mať

7:20nejaký dôvod. Naša myseľ vždy chce pochopiť logicky, že prečo, aký to má dôvod, čo z toho získať. Nejaký výsledok, nejaký return alebo nejaký aspoň súhrn. A dokonca aj keď objavíme niečo, čo nás baví, tak vďaka tomu, ako funguje naša myseľ a ako je nastavená celá táto doba, veľmi rýchlo dokážeme zobrať túto vec, ktorá nás baví a premeniť ju na ďalší projekt. Začneš behať, lebo ťa to baví a o dva mesiace máš Garmin, tréningový plán, zóny, cieľový čas a polmaratóna všade na sociálne siete zdieľaš, strava, štatistiky. A si nasratý, keď máš nejaký horší tréning alebo keď sa ti tréning nepodarí, začneš fotografovať, lebo ťa to začne baviť a o chvíľku riešiš Instagram, algoritmus, dosahy a či by sa tým nejakým spôsobom nedalo zarábať a vnímaš každú jednu odchýlku

8:03sledovanosti, ktorá ide negatívnym smerom ako ohrozenie svojej vlastné hodnoty. Začneš cvičiť, pretože tvojmu telu robí dobrý pohyb a ty cítiš, ako je príjemné hýbať sa, ale zrazu kontroluješ percento svojho tuku a porovnávaš progres s ďalšími ľuďmi na internete. My ľudia v dnešnej dobe máme neuveriteľnú schopnosť vziať vec, ktorú milujeme a zamestnať ju. A týmto nechcem povedať, že ciele sú zlé alebo dosahovanie výsledkov je zlé alebo práca s vizualizáciou a predstavovanie si a plánovanie budúcnosti je zlé. A nevravím ani, že máme zahodiť všetky veci a zahodiť všetky hodinky a všetky trackery, ktoré máme a začať behať holy po lese. Myslím si len, že existuje určitá časť ľudskej ľudského prežívania alebo ľudského prístupu k životu a k

8:47veciam a k činnostiam, ktorú keď úplne odstránime [hudba] začne v tom v živote niečo chýbať. A to je dôvod, prečo tajne neznášame svoj život do väčšej alebo menšej miery. Čosi začne chýbať. Začneme cítiť istú dávku frustrácie. Strácame kontakt so sebou. samým a z toho vzniká istý druh frustrácie. Lenže v dnešnej dobe je jednoduchšie viac než kedykoľvek predtým podobné druhy frustrácie jednoducho zvládnuť, lebo vytiahneš si mobil a ten ťa rozptýli, ten ti dá trošku trošku pocitu dopamínu, vytvorí v tebe rádoby dobrodružstvo, ktorým dokážeš zaplátať akúkoľvek tú frustráciu, ktorá pramení z toho, že nenapĺňaš

9:29samého seba nielen výsledkami, ale tým, čo tvoj organizmus momentálne robiť chce. Keď nám chýba priestor alebo prístup, v ktorom nemusíš nikam prísť. A preto ti nechcem dneska dať nejaký komplikovaný systém. Práve naopak. Chcem od teba jednu veľmi jednoduchú vec. Chcem, aby si dnes urobil niečo, čo absolútne nikam nevedie. Možno pol hodinu môžeš začať robiť, že ja neviem. Skús nájsť činnosť, pri ktorej keby som sa ťa spýtal, načo to robíš, tak nebudeš mať žiadnu inteligentnú odpoveď. len takú, že lebo chcem chcem sa túlať, chcem pozerať mravce, ako chodia po zemi, chcem zahrať na gitare, aj keď na gitare neviem hrať,

10:12ale chcem to skúšať alebo niečo nakresli alebo choď do garáže a vyrábaj úplnú hovadinu, ktorú potom vyhodíš, lebo nemá žiaden účel. Choď do kuchyne a navar jedlo, ktoré je absurdne komplikované a vôbec nemusíš variť. alebo keď nemáš absolútne prístup k tomuto aspektu prežívania, k tomuto autotelickému prístupu prežívania, tak sadni si so svojím dieťaťom alebo s nejakým dieťaťom niekde, len nerob to ako nejaký pedofil a nechaj to dieťa rozhodovať o tom, že čo budete robiť. Skús ísť do lesa bez podcastu v ušiach. Rob niečo, pričom nie si iba konzumentom ďalšieho stimulu, ale skutočným účastníkom toho, čo naozaj momentálne teraz robíš naplno. Nie z dôvodu, že čo bude v budúcnosti, ale teraz. Čo sa to tu deje? Aký mám z toho

10:56pocit, ako veje váok, čo sa to tu teraz deje? Buď zvedavý, hravý, dovoľ si to. Ale je veľmi dôležité dodať k tomu ešte kontext, pretože autotelická alebo sem napĺňujúca činnosť neznamená jednoducho robiť všetko, na čo máš chuť, pretože v dnešnej dobe máme tu nástrahy, pretože keď tri hodiny budeš scrollovať krátke videá, môžeš mať pocit, že robíš presne to, čo chceš. Ale možno po 10 minútach už nechceš scrollovať, možno len reaguješ už obsesívne na ďalší z steamov. Preto by som nehľadal niečo, čo je iba príjemné. Hľadal by som niečo, pri čom chceš byť úžasný. Niečo, pričom do čoho chceš zapojiť celé svoje telo, celé svoje prežívanie, všetky svoje zmysly. Niečo, pri čom sa na chvíľku svet nemusí pohybovať dopredu. Nič nemusíš budovať, nič nemusíš zlepšovať,

11:41nič nemusíš ľutovať. Ochutnávaj, skúšaj. A viem, že je to divné lebo lebo celá doba sme takto nastavení. Každý, kto robí [hudba] svoje činnosti autotelickým spôsobom, vyzerá zvláštne. Vyzerá Vyzerá [hudba] ako blázon. Ale keď si raz uvedomíš, že tento druh autotelických činností, autotelického prístupu, robiť veci len preto, že lebo ich robiť chcem, je to, čo ťa spája so sebou samým, s rôznymi zdrojmi energie, hravosti, zvedavosti, čo keby som sa tu mal pustiť do eh toho, ako to podporuje náš nervový systém, naše fungovanie nášho mozgu, tok

12:22a vyživovanie nášho tela, odpadneš. A keď my sme od týchto vecí odpojení, pretože všetko je fokusované len na budúcnosť, len na výsledok, len na to, čo z toho získam, chýba nám polovička života. No a my častokrát, keď vidíme ľudí ktorí robia činnosť z dôvodu, že ju robiť chcú a častokrát tá činnosť môže obsahovať veľký zápal, veľkú vášeň, ale niekedy to môže vyzerať veľmi zvláštne, [hudba] veľmi trápne. Niekedy sa môžeš hrať s deťmi proste v pieskovisku alebo sedieť s nimi na stoličke a vizualizovať si ako letíte momentálne na rakete so všetkými zvukovými efektami a tak ďalej. A vyzerá to blbo a zvláštne.

13:06A vyzerá to pre túto produktívnu dobu ako bláznovstvo, ako exhibicionizmus. A nevravím, je veľa ľudí, ktorí [hudba] dnes v tejto dobe sa snažia byť autentickí a trénovať svoju autentickosť, takže budú exhibicionisti. Toto nie je o exhibicionizme. Toto je o tom, že keď máš čas a priestor, venuješ sa autotelickej činnosti, rok, venuješ sa maľovaniu nechtov, venuješ sa cvičeniu, tréningu, lebo ťa baví, čo to tvoje telo dokáže. Pustíš si k tomu hudbu a dokážeš si to užiť. A robíš to nie preto, ako budeš vyzerať. Robíš to preto, lebo je to lebo ide z toho šťava. A toto je presne ten druh činnosti, ktorého absenciu vo

13:49svojom živote pociťuješ. Ako to prečo neznášaš svoj život. Hľadaj niečo vo svojom živote, čoho chceš byť účastníkom, len preto, že môžeš byť toho účastníkom. Takže teraz sa môžeme vrátiť k tej kľúčovej otázke. Prečo tajne neznášaš svoj život? Možno to nie je o tom, že ho neznášaš. Možno máš dobrý život. Možno máš dokonca fantastický život. Len si sa postupne naučil prežívať ho tak, že takmer každá jeho [hudba] časť slúži nejakej ďalšej a potom sa niet čudovať, že môže vzniknúť zvláštny pocit, ako keby si niekam šiel, ale [hudba] málokedy si niekde bol. Toto má veľký súvis s tým, ako máš pocit, že tvoj život zrazu ide veľmi rýchlo a že keď si bol dieťa, že bežal ďaleko pomalšie. Dnes ti beží veľmi rýchlo

14:34práve preto, lebo všetko, čo robíš, robíš pre ďalší moment. Nikdy nie si tu. Zdanlivo, keď sa na to pozrieš z povrchu, tvojmu životu nechýba nič. Ale keď sa na to pozrieš z pohľadu prístupu, účelový prístup verzus sebanlňujúci prístup, je to polovica tvojho prežívania, ktorú sme sa v tejto modernej spoločnosti naučili [hudba] nenarábať s ňou, považovať ju za menej dôležitú. pričom táto samoučelnosť je to, čo nám dáva šťavu do života, drive do života, chuť do života. Keď celý život robíš všetko len preto, aby niečo bolo v budúcnosti, aj keď sa ocitneš v tej budúcnosti, [hudba] budeš tam len v ďalšom momente, ktorý v

15:18ktorom budeš plánovať ďalší moment. A vôbec to nejde o to, aby si sa vykašľal na veci, aby si zrušil polovičku svojich vecí a povinností. [hudba] Ide tu o to, že keď naozaj máš voľný čas, tak si uvedomiť že môžem si kľudne dovoliť to, čomu hovoríme prokrastinovať, že môžem nie, že môžem si dovoliť občas si trošku posedieť a neplánovať nič, ale že keď tá toto pnutie, táto túžba, táto potreba príde tak, že naplno sa do nej ponoriť na nastaviť si pol hodinku alebo hodinku alebo 10 minút už ako ty budeš cítiť a vnímať, že je to pre teba komfortné, ale nastaviť si to a naplno sa v tom vymáčať bez akýchkoľvek výčitiek. A možno nepotrebuješ dokonca ani radikálnu zmenu v tom, čo robíš. Možno len potrebuješ vo

16:02svojom existujúcom živote vytvoriť miesta, časopriestory. Hoc len drobné, hoc len päťminútové, päť minút denne prekope celý tvoj život. Garantujem ti, lebo som to videl už na stovkách ľudí, ktorí ku mne prišli riešiť tieto podobné veci, ako riešime tu. Stačí vytvoriť tie miesta, tie časopriestory disciplinovaným spôsobom, ktoré nikam nemusia viesť. vytvoriť proste ten priestor pre toho malého Vladka Jožka Peťka Janku Silviu pretože tvoj život nemôže byť iba prostriedkom k ďalšiemu lepšiemu životu v ďalšom momente. Jedného dňa už totiž žiadne potom nebude. Takže keď tu dneska skončíme, skús si položiť jednu otázku.

16:45Čo by som dnes robil, keby z tohto nič, ale že vôbec nič nemuselo vzniknúť? Nemusí to mať žiaden súvis s tým, čo od teba chcú druhí. Ako to bude vyzerať pred druhými? čo je len tá jedna jediná vec, keby si bol sám na planéte a mal okolo seba, dajme tomu, že len prírodu alebo nejaké pero, papier alebo to miesto, kde si teraz. Čo by si robil, keby si nemusel robiť nič na pol hodiny? Čo by si robil? A nemal mobil v ruke, samozrejme, nemusí to byť žiadna umelecká vec. Nemusí to spĺňať absolútne žiadne parametre. Môže to byť proste to, že začneš sledovať mravce, ako chodia po zemi a ako si prenášajú veci a sledovať, čo tým chcú asi docieliť [hudba] a aké tam majú možno vzorce toho chodenia a

17:28tak ďalej. Alebo môžeš pozorovať oblaky, ako sa menia a sledovať zvedavo, že čo všetko asi vplýva na to, že vznikajú tieto tváry a potom zanikajú, kde sa tie mraky vlastne rozplynú. Je toho tak veľa, čo môžeme robiť v každom jednom takomto momente pre samúčal toho momentu. A keď niečo také to nájdeš, tak to proste chvíľu rob. A čím častejšie a pravidelnejšie a disciplinovanejšie to budeš robiť, tým sa bude v tvojom nervovom systéme, v tvoj v tvojom prežívaní cibriť schopnosť byť citlivejší voči práve týmto druhom, činnostiam, voči tomuto prístupu a budeš schopný čím ďalej, tým skôr a jednoduchšie a hravejšie sa do toho

18:13ponoriť. A práve v týchto samoučelných činnostiach, samonapĺňajúcich [hudba] činnostiach narazíš na obrovské zdroje radosti a vitality a nadšenia, ktoré si tu mal ako malé dieťa. Preto si od rána do večera lietal a preto dneska nevládzeš lietať. Nie preto, že máš toho veľa. Absolútne to nemá nič s tým, že máš toho veľa. Má to dočinenia len s tým, že si odpojený od činností, ktoré robíš len pred, pretože ich robiť chceš. Bodka. Žiadne ďalšie, žiaden ďalší reasoning nie je potrebný. Dokonca to nepotrebuješ ani robiť preto, aby si bol šťastnejší. Tieto rôzne superlatívy a celý tento monológ ti hovorím preto, aby som ťa

18:55navnadil, aby si do toho skúsil vliezť. Ale vo finále ty sa nesnažíš ani byť radostnejší, ani šťastnejší. Nehľadáš v tom, nehľadáš v tom žiaden výsledok. Žiaden výsledok. Hľadáš v tom len plné ponorenie. plné ponorenie do hudby, do tanca, do pozorovania mravčekov, [smrkanie] do svojho dychu, do svojho tela, do niečoho, čo máš momentálne aj teraz v tomto momente k dispozícii. Treba dávať veľký pozor na to, aby sme tento druh činnosti kultivovali správnym [hudba] spôsobom, pretože v momente, keď taký druh činnosti začneme používať ako ďalší hack na optimalizáciu svojho života, zase sme presne tam, kde sme začali. V tejto modernej dobe, kedy sú mozgy [hudba] všetkých nás po dlhých desaťročiach a staročiach snahy o o

19:40blahobyt, o dostatok, všetky naše mozgy sú nainštalované alebo predinštalované k tomu, aby sme hľadali neustále produktivitu, výsledky a progres a napredovanie. Tak práve pre nás platí to, čo povedal Ježiš Kristus v Matúšovi 15, 13 až 14. Aká tesná je brána a úzka cesta, čo vedie do života a málo je tých, čo ju nachádzajú. A preto nič z dneška neber ako hack na optimalizáciu tvojho života. Urob to preto, lebo niečo v tebe to chce robiť, pretože ešte stále žiješ. A možno je dobré občas si pripomenúť, že život nie je iba niečo, čo má niekam viesť. Život je aj to, čo sa deje cestou. Múdry muž

20:21povedal, že cesta je cieľ.